Deti by sa mali o klimatickej zmene dozvedieť v prvom rade od rodičov, tvrdí ekopsychologička

17. okt 2023

Snažíme sa svoje deti chrániť pred ťažkými témami, klimatická kríza je však jedným z problémov, ktorým sa dnes už len ťažko vyhnúť. Ako komunikovať to, s čím si sami nevieme rady? Ekopsychologička Patrícia Gajdošociová, ktorá je spoluzakladateľkou iniciatívy @psychozaklimu, na BLF Summite poradí, ako s deťmi hovoriť o klimatickej zmene a o tom, čo nás v dôsledku nej čaká.

Od akého veku je vhodné rozprávať sa s deťmi o klimatickej kríze?

Už deti predškolského veku zaujímajú rôzne environmentálne otázky. Uvažujú nad prírodným svetom, napríklad sa zaujímajú o to, ako zvieratá a stromy prežívajú bolesť či ako vznikajú prírodné katastrofy. Pýtajú sa na rôzne javy počasia a súvislosti ich vzniku. Väčšinou ešte nie sú schopné pochopiť zložitý koncept klimatickej krízy, preto je u nich dôležité budovať vzťah k prírode a naučiť ich základom proenvironmentálneho správania. Keď dieťa nastúpi do školy, už by malo mať vybudované silné spojenie s prírodou a mať s ňou častý kontakt. To je základ pre to, aby sa u neho nevyskytla tzv. porucha deficitu prírody (ang. nature deficit disorder). V dôsledku tejto poruchy deti trpia rôznymi fyzickými, psychickými, kognitívnymi a behaviorálnymi problémami. Na prvom stupni základnej školy už môžeme hovoriť o globálnom otepľovaní a zložitejších javoch. Dôraz ale treba klásť na riešenia problému, nielen na jeho popis.

Deti môžu viniť rodičov/dospelých z globálneho otepľovania. Ako by mal rodič reagovať?

Je to tak, aj moji žiaci a žiačky cítia veľký hnev voči dospelým a autoritám, že to nechali zájsť tak ďaleko. Ich pocity sú oprávnené, výsledky najnovších výskumov uvádzajú, že dnešné šesťročné deti zažijú až trikrát viac prírodných katastrof, ako ich rodičia. Klimatická zmena ovplyvní každú oblasť ich života. Budú sa musieť vyrovnať so situáciami, s ktorými sa ich rodičia ani starí rodičia nestretli, preto treba všetky ich pocity prijať, pochopiť a dovoliť im cítiť ich. Rodičia by mali predovšetkým spracovať negatívne pocity z klimatickej krízy a strach z budúcnosti u seba, až tak môžu pomôcť deťom.

Deti by sa mali o klimatickej zmene dozvedieť v prvom rade od rodičov, a až potom byť konfrontované s touto témou vo verejnom priestore. Dnes sa jej už nikto nevyhne, preto sa jej nevyhýbajte ani vy a poskytnite deťom informácie primerané ich veku. Hlavné je nebrániť im konať, nehovoriť im, že jednotlivec nič nezmôže. Najdôležitejšie je, že proenvironmentálnym správaním vyjadrujú svoje hodnoty. Väčšinou postačí, keď si trpezlivo vypočujeme názory a obavy detí a nebudeme ich vyvracať či snažiť sa ich nezmyselne chlácholiť. Hovorte spolu aj o tom, čo prežívate v súvislosti s klimatickou krízou vy.

Pociťujete aj vy sama klimatickú úzkosť? Čo vám pomáha?

Áno a dnes si oveľa viac uvedomujem, že klimatickú úzkosť som pociťovala ešte skôr, ako som pre ňu mala vo svojom slovníku vhodný výraz. Je ťažké sa vyhnúť takýmto pocitom, najmä keď vidíte, ako sa príroda vo vašom okolí mení. Veľmi ma zasiahne, keď nájdem svoje obľúbené prírodné miesto zničené alebo zmenené. Je to priestor, kam chodím načerpať nové sily a uľaviť si od emocionálnej bolesti. Potom mám výčitky, že som miesto, ktoré mi dalo tak veľa, neochránila. Láska k prírode, kontakt s ňou, uvedomovanie si, čo z tohto kontaktu môžem získať a ako to naplno využiť sú pre mňa kľúčom k zvládaniu klimatickej úzkosti.